Ako zvládnuť Putina – v piatich bodoch

Autor: Michal Šimečka | 3.4.2018 o 20:04 | (upravené 4.4.2018 o 9:11) Karma článku: 10,32 | Prečítané:  6458x

Po minulom týždni hrozí, že slovenskú politiku zachváti nový zmätok v otázke Ruska. Nestraťme sa v ňom.  

Navonok to dlho pôsobilo, že Slovensko má ohľadom Ruska jasno. Na papieri existovala zhoda ústavných činiteľov na proatlantickej orientácií. Oficiálna línia zahraničnej politiky verne kopírovala stanoviská EÚ a NATO. Podporili sme ekonomické sankcie voči Rusku a vyslali vojakov do predsunutej obrany Aliancie v Pobaltí a Poľsku. Dankove výjazdy do Moskvy či Blahove blúznenia popri tom vyznievali ako trápny folklór.

Potom prišiel útok v Salisbury, ustrašená reakcia slabej vlády, a vyhlásenia koaličných lídrov o suverenite a význame obchodu s Ruskom. Zrazu to prestáva byť folklór. Sebavedomý Danko aj zúfalý Fico dospeli k rovnakému záveru: uvedomili si, že vzťah k Putinovmu Rusku je mocný klin, ktorý môžu vrážať do vnútra spoločnosti, aby si jej rozbité časti pritiahli k sebe. Podobne, ako ním je napríklad Istanbulský dohovor.

Neznamená to, že Pellegriniho vláda bude „proruská“. Ale znamená to nový druh zmätku. V ňom bude čoraz viac politikov kalkulovať, že zľahčovanie ruskej hrozby im prinesie body. Diplomati a strategicky príčetní politici budú narážať na nepochopenie. Štandardné frázy o prozápadnom smerovaní a solidarite už nebudú fungovať tak automaticky, ako doposiaľ.

Výsledkom nebude pretrhnutie našich spojeneckých väzieb ani nič podobne katastrofické. Akurát hrozí, že v tom zmätku nadobro stratíme – ako spoločnosť – jasný úsudok v zásadnej geopolitickej a civilizačnej otázke.

Ako sa teda postaviť k Putinovmu Rusku? Dávam k dobru päť jednoduchých princípov. Nejde o žiadnu ucelenú bezpečnostnú stratégiu, skôr pomôcku, ako sa v tom orientovať. 

(Ak sa vám niektoré body zdajú banálne a samozrejmé, majte na pamäti, že čochvíľa už nemusia byť.)

 

1. Jasne pomenujme hrozbu. Tá je politická, nie vojenská. Rusko nemá ambíciu ani možnosti vojensky si podmaniť národy strednej Európy, ako kedysi Sovietsky zväz, alebo im vnútiť nejakú ideológiu či „východný“ model.

Cieľ ruskej politiky je prozaickejší: oslabiť liberálne demokracie a politickú jednotu EÚ a NATO. Preto Rusi korumpujú politikov, destabilizujú inštitúcie, hackujú voľby, financujú extrémistov, vypúšťajú dezinformácie, alebo strašia taktickým jadrovým útokom. Využívajú trhliny v európskych spoločnostiach, cez ktoré môžu uplatniť svoj vplyv na ich rozhodovanie. To je pointa hybridnej vojny.

Skutočnou hrozbou je teda ochabovanie demokratických inštitúcií a slobodnej spoločnosti, nie imperiálne ambície Kremľa.

2. Zabudnime na mýtus o moste medzi Východom a Západom. Ten prežíva ešte od mečiarizmu. Vraj Slovensko môže byť akýmsi nezaujatým mediátorom, k čomu nás predurčuje unikátna strategická poloha či dejiny. V tomto duchu Danko s Ficom rozvíjajú romantické úvahy o samostatnej slovenskej geopolitike, nezaťaženej spojenectvami v NATO a EÚ. Je to nebezpečný nezmysel, aj keby bol myslený úprimne. Nie sme a nebudeme Švajčiarsko, ani Rakúsko.

Samozrejme, treba mať ambície. Aj Slovensko by malo dopomôcť novej rovnováhe vzťahov medzi Západom a Ruskom – lenže nie ako neutrálny vyjednávač, ale ako sebavedomý člen EÚ a NATO, ktorý spoluurčuje stratégiu spojencov. Jej úspech stojí a padá na solidarite a jednotnom postupe. V ňom spočíva sila, z ktorej má Putin rešpekt a obavy.

Pokojne teda môžeme v Bratislave po večeroch vymýšľať Helsinki II, ale naším prvoradým národným záujmom je prispieť k jednote spojencov.  

3. Sústreďme sa na právny štát. Vystuženie kolektívnej obrany NATO je nevyhnutnosť. Lenže pri zadržovaní ruského vplyvu bude rozhodujúca odolnosť domácich inštitúcií, nie počet tankov a vojakov. V zásade platí, že čím robustnejší je právny štát, tým menší je priestor pre ruské ekonomické a politické vplyvy.

V druhom rade ide o inštitúcie vnútornej bezpečnosti. Tie naše, ako sme sa v posledných týždňoch dozvedeli, sú v rozvrate. V tomto zmysle je zlyhanie NBÚ pri udeľovaní previerok väčší problém, než Blahove či Dankove reči. Podobne aj SIS riadená človekom bez skúseností, alebo Bezpečnostná rada štátu, ktorú zvolával amatér napojený na mafiu.

Najlepšou obrannou stratégiou proti hybridnej vojne je obnova právneho štátu a modernizácia bezpečnostných zložiek.

4. Nepanikárme. Ruský vplyv netreba preceňovať. Netreba vidieť za každým spoločenským neduhom alebo prejavom protestu nejakého ruského agenta. Tým len pomáhame dotvárať obraz všemocného Putina, a pristupujeme na hru, kde je každý politický pohyb niekým manipulovaný.

Pritom je to naopak. Neexistuje žiaden masterplán na destabilizáciu európskych demokracií. Rusi len oportunisticky využívajú ich slabé miesta – nedôveru v  politické strany, sociálne pnutia, korupciu, strach z migrácie či technologických zmien. Skúšajú to, kde sa dá, často nekoordinovane a nešikovne, raz podporujú rakúskych fašistov, inokedy českého opilca, francúzskych ľavicových radikálov, alebo liberálnych bojovníkov za katalánsku nezávislosť. Rôzni aktéri pracujú na vlastnú päsť, konkurujú si navzájom, privlastňujú si „úspechy“, na ktorých mali minimálny podiel (Brexit). Jednoducho – je to normálna byrokracia.

Netreba zabúdať, že EÚ a NATO majú oproti chátrajúcemu Rusku ohromnú mocenskú prevahu, ktorá sa bude časom len zväčšovať.

5. Definujme víťazstvo tak, aby nesúviselo s Putinom. Rozmach ruských aktivít v Európe je len vedľajším produktom krízy liberálnych demokracií. To, že v strednej Európe dominujú populisti typu Orbána, Kaczyského či Zemana, nie je dielom žiadnej spravodajskej operácie. Rovnako ani vzostup Ligy Severu v Taliansku či AfD v Nemecku.

Ako teda definovať víťazstvo? Jedine projektom pozitívnej zmeny, ktorá ľudom vráti dôveru v demokratickú politiku a európske hodnoty. Investíciou do vzdelanej spoločnosti, ktorá nebude podliehať propagande a demagógií. Súdržnej krajiny, kde ľudia nemajú existenciálny strach z budúcnosti a kde aj menšiny pociťujú príslušnosť k politickému celku a jeho hodnotám.

Ak sa nám to podarí, môžeme s Ruskom bez starosti rozvíjať obchodné a politické vzťahy, spolupracovať na riešení globálnych problémov, alebo ho jednoducho ignorovať. To bude víťazstvo. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Bena Cunninghama

Nasledujme Kanadu. Legalizácia marihuany je zmena k lepšiemu

Bremeno dokazovania musí teraz prejsť na tých, čo sú proti legalizácii.


Už ste čítali?