Koniec slovenského zázraku

Autor: Michal Šimečka | 18.4.2018 o 18:07 | (upravené 19.4.2018 o 8:40) Karma článku: 10,38 | Prečítané:  8762x

Musíme sa zbaviť ilúzie, že slovenská politika má jasno v tom, kam civilizačne patríme. Posledné dni ukazujú, že medzi parlamentnými stranami sa rodí nová zhoda na strategickej orientácií. A nie je to pekný pohľad.

Keď som žil v Prahe, všetci chceli vedieť, ako je to možné. Akým zázrakom na Slovensku funguje politická zhoda na strategickom ukotvení v EÚ a NATO? Pýtali sa ma na to kolegovia výskumníci, diplomati, novinári, aj český minister zahraničia, pre ktorého som vtedy pracoval. Ja som zakaždým odpovedal, že kľúčom je pamäťová stopa z obdobia mečiarizmu, a priama skúsenosť so strachom, že skončíme ako Bielorusko.

Bolo zrejmé, že to nepotrvá večne. Spomienky na Mečiara postupne vybledli. „Zázrak“ slovenskej zhody na proeurópskej a proatlantickej politike bol epizódou, ktorá práve končí. Je na čase si to priznať.

Zmes ideológie a amatérskej geopolitiky

Naplno sa to ukázalo v posledných dňoch. Vládni aj opoziční politici otvorene hovoria o tom, ako zahraničné sily organizujú prevrat, o tom, že po útoku v Salisbury nemôžeme vyhostiť ani jedného ruského špióna, o tom, že Orbán je charizmatický prorok, ktorého chce Brusel umlčať, alebo o porušovaní medzinárodného práva spojencami, čo je pre slovenských politikov zjavne väčším problémom než použitie chemických zbraní zo strany sýrskeho režimu.

Takto rozprávajú zástupcovia strán, ktoré spolu reprezentujú väčšinu v parlamente. Vlastne ide o všetky parlamentné strany s výnimkou Most-Hídu a OĽANO. Je na čase si to priznať. Pred očami sa nám formuje nový strategický a hodnotový konsenzus: neliberálny, protieurópsky, a latentne proruský. Jeho tvorcov a nositeľov poznáme už dnes.  

Je tu Robert Fico, zahnaný do kúta, kde odhadzuje zábrany a chystá sa na svoj záverečný zápas. Jeho poslednou zbraňou bude orbánovsko-zemanovská kampaň. V jej centre bude Soros, utečenci, národná suverenita, a nevyhnutnosť ekonomickej výmeny s Ruskom. To samo osebe napácha nenapraviteľné škody na zdraví spoločnosti.

Je tu líder pravicovej opozície Richard Sulík, ktorý bude hovoriť to isté ako Fico, aj o Rusku, akurát to zaobalí do neoliberálnej ekonomickej dogmy. Ak si spor o budúcnosť Európy predstavíme ako symbolický súboj medzi Macronom a Orbánom, Sulík sa spolu s Ficom postaví jednoznačne za Orbánovu víziu.

Je tu Sme Rodina a jej podpredseda Milan Krajniak. Ten je v niečom ešte nebezpečnejší, lebo na rozdiel od Sulíka má intelektuálnu ambíciu aj schopnosti rozvíjať strategickú alternatívu k EÚ a NATO. V tejto koncepcii – môžeme ju nazvať primitívnym realizmom – nie je miesto pre medzinárodné právo, hodnoty, ani inštitúcie. Vraj nesmieme byť lokajom veľmocí, ale musíme spájať sily s rovnako malými susedmi v stredoeurópskom priestore. Inými slovami, namiesto prosperity a bezpečnosti v zjednotenej Európe si musíme vybrať návrat do rozdrobenej geopolitiky 19. storočia.

A potom je tu SNS a jej predseda Andrej Danko, ktorý to intuitívne cíti podobne, akurát to nevie sformulovať. Takže len opakuje Mečiarov blud o Slovensku ako neutrálnom moste medzi Západom a Východom, a v ruskej Dume rozpráva o slovanskej vzájomnosti. Lenže to nie je smiešne či neškodné, keďže SNS ovláda ministerstvo obrany, tajnú službu, má svojho štátneho tajomníka na ministerstve zahraničia, a rovnako ako Sme Rodina je možným partnerom v pravicovej vláde.  

Nová výzva

Táto zmes ideológie a amatérskej geopolitiky je predobrazom budúcej zhody na zahraničnom smerovaní Slovenska. Jej myšlienkové prúdy sa budú živiť a posilňovať navzájom, či už koaličnými spormi alebo predvolebnou kampaňou. A z okraja to bude váhavo komentovať minister zahraničia, a bude sa tváriť, že jeho sa to netýka, lebo je diplomatický úradník, nie politik.  

Keď som sa minulý rok rozhodol odísť z Prahy a vstúpiť do Progresívneho Slovenska, našou ambíciou bolo, aby Slovensko konečne prekročilo svoj tieň. Aby sme nezostali zaseknutí v roli postkomunistickej krajiny na periférii EÚ. Aby sme aktívne tvorili európsku politiku, a vlastnými ideami určovali jej agendu, ako to zvládajú napríklad Estónci. Lebo Slovensko ako člen Eurozóny aj ostatných integračných projektov na to má všetky predpoklady.  

To stále platí. Lenže dnes sa vynára ešte naliehavejšia výzva, a tou je zápas o udržanie Slovenska v priestore demokratickej Európy. V ňom už nepôjde o to, ako zachrániť doterajšiu vnútropolitickú zhodu, ale ako narušiť tú, čo prichádza.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Vyšetrovatelia sa výsluchmi chránia pred nadriadenými. Aj keď sú zbytočné

NAKA vypočúva ľudí zo Za slušné Slovensko.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Šikanuje polícia organizátorov protestov?

Nestačilo vypočuť len jedného z nich?


Už ste čítali?